Sčítanie obyvateľstva.
Bratia a sestry. Ako iste
všetci vieme, od polovice februára začne u nás na Slovensku avizované
sčítanie obyvateľstva. Najskôr elektronickou formou a kto tú možnosť nemá,
potom osobne. Aj na oficiálnej stránke našej cirkvi (www.ecav.sk) sú uverejnené
informácie. Dovoľte, aj ja by som pridal pár slov. To, čo tu píšem je zahrnuté
aj v Kňazskej správe za rok 2020, takto po častiach, tematicky ju budem
zverejňovať.
Pri konfirmácii vyznávame, že našej drahej evanjelickej cirkvi zostaneme verný až do smrti. Každý konfirmovaný kresťan to sľúbil verejne. Je to teda záväzok na celý život a sčítanie je mimoriadna príležitosť, aby som sa k evanjelickej viere priznal.
Som teda kresťan evanjelik, zaväzuje ma to k niečomu? V kňazskej správe píšem, že sme konfirmovali v roku 2020 aj jednu dospelú ženu. Povšimnutia hodný je dôvod konfirmácie tejto dospelej sestry. Manželia pochádzajú zo Srbska, sú dolnozemskí Slováci a priniesli si zo sebou jedno nepísané pravidlo: „Žena nasleduje svojho muža." V Srbsku nájsť katolíčku je umenie, no nášmu bratovi sa to pošťastilo. A keďže takmer všetci Slováci vo Vojvodine sú evanjelici, ona toto pravidlo bez reptania naplnila so samozrejmosťou, že aj ich deti budú evanjelické. Keďže bola len pokrstená v RKC, urobila si konfirmáciu a tým vlastne bola aj prijatá za evanjeličku.
Aj ja si niečo podobné pamätám z môjho rodného zboru. Záriečie za môjho detstva bola evanjelická obec. To ale neplatilo o všetkých filiálkach CZ Záriečie. Pamätám si, že napríklad rodinné Biblie, ktoré sa dedili z generácie na generáciu, mohli isť len do čisto evanjelickej rodiny. Alebo, ak niekoho potomkovia, vnúčatá boli už len katolícky pokrstené, viac nemal z morálneho hľadiska právo rozhodovať o živote cirkevného zboru. Na tieto pravidlá sa dbalo. Položme si otázku: Ako nám na tom záleží, aby naši potomkovia zostali evanjelici?! Často počúvam: „Nebudeme sa predsa prieť, len aby si mladí rozumeli!" Áno, z ľudského hľadiska je to pravda. Ak aj nie je životný partner evanjelického vyznania, ale je kresťan, sme spokojnejší, ako keby nebol. Ale to je len ľudské hľadisko. Nemáme však právo povýšiť ľudskú záležitosť, nad záujem cirkvi. Samozrejme za predpokladu, že sme jej členovia a naďalej zostávame. A presa sa tak deje a krútime si s tou našou evanjelickou identitou ako nám pasuje. Na jednej strane povieme: Tieto novoty nie sú evanjelické, to vadí, ale na druhej strane iné nevadí. Zvláštne. Aj keď je nová doba, pokiaľ má naša cirkev ten prívlastok a.v., tak tieto nepísané pravidlá nikto nezrušil, či sa to v našich zákonoch píše, alebo nepíše. Nikto z nás súčasníkom ju nevytvoril, my sme sa stali jej členovia. Jej záujem mám na zreteli viac, ako svoj osobný. Pokiaľ budeme ďalej pri konfirmácii sľubovať, že zostaneme našej drahej evanjelickej cirkvi verný až do smrti, tak to platí. Som kresťan, ale zároveň som kresťan evanjelik. Ja sa za to nehanbím. Evanjelik-luterán predovšetkým, viac ako všetko ostatné, miluje svojho Spasiteľa Pána Ježiša Krista. A nemôžem milovať Krista, ktorého nevidím a mať v neúcte brata, sestru, ktorú vidím. A oni sú súčasťou toho nádherného diela cirkvi. V našom prípade tej Evanjelickej a.v.. Nemôže mi preto byť jedno, čo bude s ňou. Veď ona je súčasťou mojej vlastnej identity. Čo je Vám bližšie, protestantizmus, alebo katolicizmus? Pozrime sa, v RKC išli pre udržanie katolíckej identity až tak ďaleko, že do VVK dali verím v cirkev katolícku. A čo my? Uvedomujeme si, že protestantizmus zmenil svet, sňal z ramien veriacich Rímskej cirkvi až neúnosné bremeno predpisov, príkazov a zákazov. Voviedol nás do slobody dietok Božích, teda k radostnému prežívanie viery... Viem že sa v RKC od vtedy veľa zmenilo a sme si bližšie akokoľvek nikdy predtým. Ale mám sa vzdať svojej identity? Nie. Ak sú kresťania na Slovensku opravdiví, tak si nás evanjelikov budú vážiť a pokladať za bratov a sestry, aj keď sme iní. To isté platí aj o nás. Ak sa tohto budeme držať, tak budeme pre kresťanstvo na Slovensku prínosom. Krásne sa to ukázalo v 19. storočí. Národní buditelia nebojovali za svoju identitu, ale za národ. V identite mali jasno a patrili vo svojej dobe k elite národa, môžeme to povedať k tým najpokrokovejším. Čo nám tomu bráni dnes? Keď som začínal ako kaplán povedal mi pán senior J.Rajtók v Lučenci: „Brat kaplán, pozrite sa na kalich.". „A ktorý?"- opýtal som sa. On mi odpovedal: „Nie je podstatné na ktorý, ale na to, čo je v ňom. To naše evanjelické, založené na pravdách Svätého písma a našich Symbolických kníh, je ten obsah toho kalichu a ten je daný." Ale kalichov ktoré používame, teda ich dizajn čo vidíme, tých je strašne veľa. Nebráňme sa novému dizajnu našej cirkvi, ale nesmieme dopustiť, aby bol znehodnotený obsah toho kalicha. Len vtedy budeme prínosom, požehnaním aj pre naše mesto, naše Slovensko.
Na jeseň som na Youtube pozeral jedno video a tam autor, ktorý nahrával video o objekte patriacemu našej ECAV na Liptove, poznamenal: „Pozeral som sa, komu tento opustený objekt patrí a je to nejaká divná cirkev." Vidíte ako nás stále vnímajú mnohí, vrátane množstva členov majority. Čas plynie, žiaľ priority ľudí sa menia a priznajme si to, rýchlo zabúdame. Určite si väčšina spomenie na niektorú z krásnych ľudových rozprávok, ktoré napísal Dobšinský. Ale vedia všetci, že to bol evanjelický farár? Hovoríme ľubozvučnou slovenčinou, ale zabúda sa na tých, ktorí nastavovali svoj krk, aby sme my dnes hovorili rečou svojich predkov, teda na Štúrovcov. Katolícke duchovenstvo sa dohodlo a pridalo k evanjelikom ohľadne spisovnej slovenčiny, ale až v deň pohrebu Ľudovíta Štúra. Však všetka česť, že tak urobili. Málokto si spomenie na Slováka doktora Jána Jesseniusa, slávneho lekára a rektora univerzity, ktorý bol jedným z tých 27 popravených na Staromestskom námestí v Prahe, po bitke na Bielej hore. Alebo na významného učenca Mateja Belu - niekdajšiu ozdobu Uhorska. Ale sú aj osobnosti nášho národa, o ktorých si málokto dovolí pochybovať, mysliac tým M.R.Štefánika a Alexandra Dubčeka. Títo všetci boli evanjelici.
Áno, môže sa naša cirkev modernému človeku 21. str. zdať ako divná, lebo sa nestavala na stranu mocných, aby profitovala, ale na stranu biednych a utláčaných. Patríš do nej do nej Ty i ja a nemáme dôvod sa za to hanbiť, naopak môžeme byť na to hrdí . Nehanbil sa za ňu ani pán biskup Ján Amos Komenský - učiteľ národov, aj keď nebol jej priamym členom, ale ju navštevoval (napr.Púchov), keď musel opustiť svoju rodnú vlasť. Áno, môžu nás pokladať za divných, pretože byť iný, ako je väčšina, pôsobilo a pôsobí naďalej divne. Ale práve v tom je tá naša jedinečnosť aj pre duchovné portfólio slovenskej spoločnosti. Ak splynieme s davom, stratíme sa. Len si zoberme, že napríklad v umení nie uniformovanosť, ale jedinečnosť dodáva umeniu krásu. Túto pravdu pochopili naši predkovia a radšej strádali, ako by si draho získanú slobodu dali vziať. Vďaka nim máme byť na čo hrdí.
Túžim po tom, aby aj naši potomkovia mohli to isté vyznať o nás. Končím slovami piesne Dr. M. Luthera: (ES 266)
Keby Pán Boh nebol s nami, povedz teraz Boží ľud - Pán Boh keby nebol s nami, museli by sme zhynúť. Veď sme len stádečko malé, ktorému sa ľudia stále, protivili oddávna.
Keď ich hnev vzbĺkol proti nám, zaživa by nás boli - ak by to bol dopustil Pán - zo všetkým pohltili, ako prúdy vzdutej vody, boli by smrteľné škody, cez nás sa prevalili.
Buď Bohu časť! On nás chránil, keď jak z osídla vtáča, tak z nepriateľskej nástrahy, unikla duša naša. Sieť padla a sme slobodní! Chráň nás tak, Pane, deň po dni, Tvorca neba a zeme. Amen. Vladimír Kmošena