PRÍBOVSKÝ EVANJELICKÝ CIRKEVNÝ ZBOR AUGSBURSKÉHO VYZNANIA

Evanjelický cirkevný zbor v Príbovciach

Nové náboženské hnutie, ktoré sa začalo r.1517 vystúpením Dr.Martina LUTHERA[1], sa vďaka hospodárskym, kultúrnym a náboženským kontaktom rýchlo rozšírilo aj do Uhorska, teda aj na Slovensko.

Rozširovaním reformácie a podľa hesla „Cuius regio, eius religio" vznikli v priestore súčasného obvodu cirkevného zboru Príbovce, evanjelické zbory v  Svätom Petre (dnes Turčiansky Peter) a Kláštore pod Znievom.

Zbory vznikli tak, že celé katolícké farnosti sa stali evanjelickými. V r.1580 konvertoval na evanjelickú vieru celý cirkevný zbor v Svätom Petre, čo znamená, že aj obyvatelia Príboviec (v tom roku sa oficiálne k reformácii prihlásili aj zbory v Háji, Sv.Martine, Sv.Michale a Turanoch).

Príbovce patrili kedysi ako fília[2] k zboru v Svätej Mare, k Svätému Petru až do r.1709. Napokon patrili ako fília k Necpalom (artikulárny chrám) až do vytvorenia samostatného cirkevného zboru v Príbovciach v r.1783.

V Príbovciach už v r.1640 bol postavený na základoch niekdajšej polodrevenej stavby, pravdepodobne z polovice 15.storočia[3] evanjelický kostol. Z toho času zachovala sa poznámka, že bratstvo 28.októbra 1640 zišlo sa do novopostaveného chrámu Božieho v Príbovciach a v prítomnosti superintendanta LÁNIHO vyvolilo si za seniora Michala SINAPIUSA. Z tejto poznámky vidno, že Príbovce boli veľkou evanjelickou dcérocirkvou, keď si postavili osobitný chrám.[4]

Reakciou katolíckej cirkvi podporovanej vládnou politikou habsburskej monarchie, na reformáciu bolo protireformačné hnutie usilujúce sa o obnovenie stratených spoločenských a mocenských pozícií v západnej a strednej Európe. Výsledkom protireformačných snáh bolo odňatie 888 protestantských kostolov v r.1659-1681 a ďalších 140 kostolov v r.1715-1721. Obdobie protireformácie sa nepriaznivo dotkli aj Príboviec. Farára zo Svätého Petra a teda aj farára z fílie Príbovce (Juraja ANTÓNIHO) vyhnala katolícka vrchnosť z farnosti a kostol sa definitívne stáva v r.1710 rímskokatolíckym. Následne boli zakázané všetky evanjelické verejne služby a evanjelické školy. Príbovskí evanjelici sa mohli modliť iba doma.

Šľachta mohla mať svoju modlitebňu s vlastným kňazom. Vlastného kňaza mala aj zemanská rodina BENICKÝCH (BENICZKÝCH) z Príboviec v kaštieli  v Príbovciach. Na tieto služby Božie chodievali aj dedinčania z Príboviec a blízkeho okolia napriek tomu, že to bolo zakázané.

Šopronsky snem[5] konaný v r.1681 stanovil, že v každej stolici si mohli evanjelici vybudovať dva chrámy. Chrámy boli vymenované v zákonnom článku 26. Pre Turčiansku stolicu bola povolená výstavba artikulárnych chrámov v Necpaloch (pre dolný Turiec) a  artikulárny chrám v Ivančinej (pre horný Turiec). Museli byť situované na určenom odľahlom mieste, z dreva, bez použitia železných klincov, bez veže a zvona, postavené na vlastné náklady za jednu sezónu od jari do zimy a nesmeli mať vchod z ulice. Evanjelici bývajúci mimo artikulárnych miest museli platiť štólu[6] (cirkevné poplatky) katolíckym kňazom. Na všetky evanjelické farnosti okrem artikulárnych obcí dozeralo v tom čase katolícke duchovenstvo.[7]

Príbovskí evanjelici navštevovali artikulárny chrám v Necpaloch, čo je cca 10 km. Zároveň sa museli podrobiť zákonným obmedzeniam. Ak požadoval príbovský občan evanjelik nejakú cirkevnú službu, nielenže musel ísť za kňazom do Necpál, ale okrem toho bol povinný zaplatiť „štólu" (poplatok za úkon) miestnemu katolíckemu kňazovi. Bolo aj množstvo ďalších obmedzení. Nekatolíci napríklad nesmeli pôsobiť v štátnych službách, bolo obmedzené ich prijímanie do cechov, zmiešané manželstvá sa mohli uzatvárať iba pred katolíckym kňazom a všetky deti zo zmiešaného manželstva museli byť katolíckeho vierovyznania. Príbovskí evanjelici mali aj jednu výhodu - rovnako ako inde  v Uhorsku. Mohli zmeniť náboženskú príslušnosť, kým pokus opustiť katolícku cirkev predstavoval trestný čin, ktorý sa tvrdo trestal. Uvedenými opatreniami a mnohými ďalšími sa podarilo zmeniť náboženský obraz Slovenska - rekatolizovať väčšinu jeho obyvateľstva.

V r.1780 nastúpil na trón Rakúsko-Uhorskej monarchie, teda aj Uhorského kráľovstva syn Márie TERÉZIE Jozef II. HABSBURSKÝ. [8]

 O rok neskôr, 25.10.1781 podpísal vo Viedni edikt o náboženskej znášanlivosti v Rakúsku a Uhorsku  s názvom: „Tolerančný patent".[9]   Tolerančný patent zaručoval náboženskú slobodu evanjelikom augsburského vyznania, evanjelikom helvétskeho vyznania a nejednotným Grékom.

„My Jozef II ...presvedčení, že  každé násilie proti svedomiu iba škodí, kdežto i pre štát i pre náboženstvo najviac osohu vyplýva zo znášanlivosti, pestovanej kresťanskou láskou, rozhodli sme sa túto znášanlivosť upevniť určitými zákonmi vo všetkých našich dedičných zemiach."

Citát z prekladu Tolerančného patentu Jozefa II.

Po vydaní Tolerančného patentu v r.1781, ktorý zaručoval evanjelikom náboženskú slobodu, sa príbovskí evanjelici  v r.1783 výdatnou zásluhou zemana  - patróna cirkevného zboru, Jozefa BENICKÉHO (BENICZKÉHO) (â? Ê1791) a jeho manželky Rebeky rod.LEHOTSKEJ osamostatnili a založili  Evanjelický cirkevný zbor v Príbovciach.  

Listina, ktorou bolo povolené vykonávanie náboženstva v Príbovciach bola vydaná v Pozsony[10]  dňa 11.8.1783. [11] Na základe tejto listiny muselo sa zemské panstvo, rodina BENICKÝCH (BENICZKÝCH), zaviazať že „vybuduje chrám, faru a školu a že sa bude starať o tieto budovy a bude  ich aj  udržiavať.  Zároveň sa muselo zaviazať, že sa postará  o plat  farára a učiteľa".

Tolerančné kostoly postavené na základe tolerančného patentu boli jednoduché, chudobné, spočiatku iba modlitebne bez veže, zvonov a bez zvláštneho slohu.  Povolenie na výstavbu kostola sa získavalo ťažko: žiadatelia museli dokázať, že majú dostatok evanjelických rodín (minimálne 100 rodín), dostačujúce finančné prostriedky na výstavbu kostola, nemajú dlh na dani a sú aspoň 1 hodinu cesty od najbližšieho evanjelického kostola.

Oprávnenosť žiadosti overovala kráľovská komisia. Na základe jej hodnotenia kráľovská rada povolila založiť evanjelický zbor a postaviť kostol.

Po dosiahnutí povolenia založiť evanjelický zbor (11.8.1783) sa prvé Služby Božie konali v nedeľu dňa 28.9.1783 (na Václava, 14.nedeľa po Svätej Trojici) v dvorane kaštieľa Jozefa BENICKÉHO (BENICZKÉHO), ktoré slúžil Augustín DOLEŽAL, sučiansky farár.

Prvým príbovským kňazom bol Jur (Juraj) RYBAY a prvým učiteľom Pavol Ferdinand VAJAY (VAJAJ).[12]

Hneď nasledujúceho roku po obdržaní povolenia založiť evanjelický zbor v Príbovciach bol v r.1784 postavený na obecnom pasienku, a sice na mieste kráľovskou radou - povereníctvom vymeranom drevený chrám - kostol. [13]

Svedectvom o založení evanjelického cirkevného zboru a evanjelického kostola v Príbovciach nám poskytuje[14] aj Oslavná básnická skladba na otvorenie evanjelického chrámu v Príbovciach od Pavla (Pála) VAJAJA (VAJAYA), prvého učiteľa v evanjelickej škole, ktorá bola založená súčasne so zborom.

„Že sme na Šimona[15] na deň založiť chrám Príbovský mohli a grunt položiť v  roku 1783, ktorý nech do pamäte vojde.

V roku 1784 bol hotový aj škola a fara" [16]

 Podľa „Zápisnice o kanonickej vizitácii v cirkevnom zbore v Príbovciach zo dňa 11.5.1873" sa v časti V.  Služba duchovná  uvádza:

„že pamiatka založenia chrámu na deň Šimona Júdy[17]

aneb v nasledujúcu Nedeli a často

z památkou reformácie na deď svatí". [18]

 

Príbovský evanjelický cirkevný zbor augsburského vyznania sa rozprestiera v krásnom a malebnom Turci, obklopený Veľkou a Malou Fatrou a Žiarskymi vrchmi.

Pričlenené obce k evanjelickému cirkevnému zboru v Príbovciach [19]   

 Na základe Ústavy ECAV na Slovensku v zmysle článku 26 ods.2 písm. f) a uznesenia dištriktuálneho presbyterstva východného dištriktu ECAV pod číslom 17/97 začlenilo 14 obcí do cirkevného zboru so sídlom v Príbovciach.

Súčasný príbovský cirkevný zbor tvoria evanjelici zo 14 obcí a to:

•-           Príboviec,

 

•-           Koštian nad Turcom,

•-          Rakova,

•-           Turčianskeho Petra,

•-          Ležiachova,

•-           Trebostova,

•-          Socoviec,

•-           Trnova,

•-          Slovian,

•-           Valče,

•-          Turčianskeho Ďura,

•-           Beníc,

•-          Vrícka.

-      Kláštora pod Znievom (Lazany, Kláštor stanica),

 

Podľa kanonických vizitácii cirkevného zboru, Listinných materiálov Slovenskej národnej knižnice, Archívu literatúry a umenia, Signatúra 56 V 1 Turčiansky seniorát a evidencie veriacich a.v vyznania v Príbovciach bolo členenie cirkevného zboru podľa členov cirkevného zboru v jednotlivých obciach cirkevného zboru nasledovné:

 

v roku

1824

v roku

1837

v roku

1873

v roku

1928

v roku

2007

Príbovce ........................................................

436

416

392

329

263

Košťany nad Turcom ..................................

438

488

381

321

245

Trebostovo ....................................................

388

362

428

321

185

Turčiansky Peter ..........................................

66

62

61

65

24

Trnovo ...........................................................

268

240

304

201

77

Benice ............................................................

49

46

80

60

36

Rakovo ..........................................................

178

172

158

171

92

Velentová a Lehôtka ...................................

54

50

58

34

Blatnica

Slovany .......................................................................................

98

163

86

Valča ...........................................................................................

41

50

39

Kláštor pod Znievom (Kláštor stanica a Lazany) ................

60

103

155

Ležiachov ..................................................................................................

27

8

Vrícko ........................................................................................................

1

14

Socovce ....................................................................................................................

7

Turčiansky Ďur ......................................................................................................

11

 

--------

--------

-------

-------

-------

Celkovo osôb:

1.877

1.836

2.061

1.846

1.242

Školy vo fíliách, pričlenených obciach, evanjelického cirkevného zboru v Príbovciach

V cirkevnom zbore a.v. v Príbovciach a aj vo fíliách zboru boli založené aj školy. Na týchto školách vyučovali evanjelickí učitelia a vyučovalo sa aj náboženstvo. Dátum ich vzniku a trvanie sa nezachovalo. Vieme iba to, že okrem evanjelickej školy v Príbovciach boli ostatné počas pôsobenia farára Viliama (Wilhelma) KLIMU zoštátnené. Jednalo sa o evanjelickú školu v Košťanoch a obecné školy v Trnove a v Trebostove.

Z archívnych materiálov cirkevného zboru v Príbovciach sa zachovali mená učiteľov v školách vo fíliách nasledovne.

Evanjelická škola Kostyán (Košťany nad Turcom)

Gyorgy LEHOTZKÝ ......................................

1855?-1895

Michal GASPARIK ........................................

?-1898

Irma PAZSEH .................................................

1898-?

Ján VLADÁR ..................................................

1901-?

Obecná škola Trebosztó (Trebostovo)

Jozef NEVER  ..................................................

v r.1879 sa spomína

Ludovík NEMAR ..........................................

1880-?

Teofil (Bohumil) DOBRUCZKÝ  ..................

1888-1893

Albert ZORKÓCY ..........................................

1894-?

Obecná škola Tarnó (Trnovo)?

Podľa údajov v Zápisnici o kanonickej vizitácii z r.1928 sa dozvedáme, že „chybou" života Viliama (Wilhelma) KLIMU bolo, že nevedel odolať a súhlasil so zoštátnením evanjelických škôl cirkevného zboru v Príbovciach. Súhlasil so zoštátnením škôl v Košťanoch, Trnove a Trebostove, za čo bol aj odmenený cisárom Františkom Jozefom I., a to v podobe zlatého rádu - Kríž s Korunou.[20]

Vyznamenanie mu odovzdal najvyšší úradník Turčianskej stolice, vicišpán dňa 15.8.1903 počas zborového konventu. [21]

„Protokolle cirkvi príbovskej" je zaznačené:

„Radostná a  pre cirkev našu milá udalosť, že náš miestny Velebný Pán Farár Wilém KLIMO už 25 rokov v lone cirkeve našej  s prospechom účinkuje.

Za jeho zásluhy nie len v lone cirkvi našej uznané, ale aj od Jeho Jasnosti Františka Jozefa I. Panovníka najjasnejšieho kráľa uhorského prostredkovaním a na radu ministerstva Cultu a osvety, vyznamenaný zlatým Krížom s Korunou.

 Wilém KLIMO počas 25 ročného účinkovania v stolici poťažme v cirkvi našej príbovskej vykonal, lebo hovoriac: „prišiel ako cudzí a neznámi, priateľov nemajúci" a predsa v krátkom čase stal sa svojou činnosťou, jako na poli cirkevnom, tak i politickom všestranne obľúbený.

8.apríla 1903 minulo čo bol 25 rokov v zbore príbovskom."

 

Rád Františka Jozefa bol založený cisárom 2.decembra 1849 pri príležitosti 1.výročia nástupu na trón. Novovytvorený rád bol určený ako odmena za zásluhy o štát a panovnícky dom, a všeobecné blaho ľudu. Boli ním odmeňovaní občania monarchie aj cudzinci, bez ohľadu na ich pôvod, náboženstvo a stav za zásluhy o rozvoj priemyslu, techniky, poľnohospodárstva, vedy, kultúry a umenia, rovnako ako za zásluhy o duchovný rozvoj národov, humanitnú a charitatívnu činnosť, ako aj reprezentáciu ríše v zahraničí. S udelením tohto rádu nebola spojená možnosť povýšenia do šľachtického stavu. Od ostatných starších rádov monarchie sa líšil aj ďalšími vecami - rád nemá reťaz ku velkokrížu (kolanu) ani sa v rámci rádu nepoužíva rádový odev. Najmä absencia výhod spojených s udelením iných rádov spočiatku spôsobovala v prvých rokoch udeľovania jeho menšiu "popularitu". Rád sa spravidla udeľoval pri nejakej konkrétnej príležitosti, napríklad okrúhlemu životnému jubileu, ako výraz vďaky panovníka za služby preukázané korune. 


[1] Petrík, Boris a Rybár, Peter: Evanjelická encyklopédia Slovenska, Bratislava 2001, s. 208, Martin LUTHER (1483-1546) Štúdiom Biblie a spisov rôznych teológov dospel k novému poňatiu kresťanstva, ktoré stavia do popredia osobný vzťah človeka k Bohu a spasenie prostredníctvom viery v zásluhy Ježiša Krista. Reformáciu začal publikovaním 95 téz proti odpustkom na dverách wittenberského kostola 31.10.1517

[2] Petrík, Boris a Rybár, Peter: Evanjelická encyklopédia Slovenska, Bratislava, 2001, s.109: fília - cirkevníci bývajúci v obci mimo sídla farského úradu niektorého cirkevného zboru, ak majú osobitné presbyterstvo, osobitne cirkevné hospodárstvo, prípadne i kostol (p.dcérocirkevný zbor)

[3] 15.storočie trvalo v r.1401 až 1500

[4] Škrovina, Otto:  Z histórie turčianskeho evanjelického seniorátu a jeho sborov, Turčiansky Sv.Martin, 1929, s.223

[5] Petrík, Boris a Rybár, Peter: Evanjelická encyklopédia Slovenska, Bratislava, 2001, s.367: Šopronsky snem - zákonodarné zhromaždenie, ktoré zvolal roku 1681 cisár Leopold I. v dôsledku povstania Imricha Tökölyho. Uzákonila 82 artikul, zákonných článkov

[6] Petrík, Boris a Rybár, Peter: Evanjelická encyklopédia Slovenska, Bratislava, 2001, s.370: štóla - v minulosti povinný, pevne stanovený poplatok za určitý cirkevný výkon (krst, sobáš, pohreb),

Uhlyarik Sende, História vrútockej rímskokatolíckej autonómnej obce veriacich - krátky pohľad do minulosti, Štólový poriadok: Za krst 15 grajciarov, za zasvätenie 20 grajciarov, za svadbu 60, za mladuchu 35 grajciarov keď donesie tortu alebo sliepku 25 grajciarov, za pohreb dospelých mužov 1 frt., za pohreb dospelých žien 80 grajciarov, za pohreb chlapcov súcich na Sv.spoveď 50 grajciarov, za pohreb dievčat súcich na Sv.spoveď 40 grajciarov, za pohreb kojencov 25 grajciarov, za pohreb vdovy, ak nedajú vankúš alebo plachtu po 2,50 frt inač 80 grajciarov

[7] Petrík, Boris a Rybár, Peter: Evanjelická encyklopédia Slovenska, Bratislava 2001, s.18

[8] Jozef II., nem. Joseph II., (â13.3.1741, Viedeň  Ë20.2.1790, Viedeň) bol od r.1764 kráľom resp. od r. 1765 (čiže po otcovej smrti) cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa, od r.1765 bol aj spoluvládcom Márie Terézie v Rakúskej monarchii. Po matkinej smrti v r.1780 sa stal samostatným vládcom Rakúskej monarchie, teda rakúskym arcivojvodom, uhorským kráľom a českým kráľom. Bol najstarším synom Márie Terézie a Františka I. Lotrinského. V r.1780 sa za českého ani uhorského kráľa nedal formálne korunovať ako jeho predchodcovia, aby nebol viazaný pri centralizácii monarchie. Jozef II. sa pričinil o množstvo reforiem, medzi ktoré patrí aj Tolerančný patent a Zrušenie nevoľníctva

[9] Petrík, Boris a Rybár, Peter: Evanjelická encyklopédia Slovenska, Bratislava 2001, s.380

[10] Pozsony („Požoň"), Hlavné mesto Slovenskej republiky, v dobách Uhorska bolo meno mesta pamaďarčené na „Pozson"

[11] Slovenská národná knižnica, Archív literatúry a umenia, Signatúra 56 V 1 Turčiansky seniorát

[12] Slovenská národná knižnica, Archív literatúry a umenia, Signatúra 56 V 1 Turčiansky seniorát

[13] Slovenská národná knižnica, Archív literatúry a umenia, Signatúra 56 V 1 Turčiansky seniorát

[14] Mroškovič, Viliam:  Pramenné dokumenty k dejinám slovenska a slovákov od najstarších čias po prvú fázu národného obrodenia v zbierkach archívu literatúry a umenia SNK (tematický inventár), Slovenská Národná Knižnica, Martin, 2009, s.17, s.128

[15] Podľa kalendára - Šimon a Júda, 28.októbra; Šimon, 30.októbra

[16] Vajaj, Pavol: Verše k oslave otvorenia chrámu v Príbovciach, Slovenská národná knižnica, Archív literatúry a umenia, Signatúra MJ 317, s.1

[17] Podľa kalendára - Šimon a Júda, 28.októbra; Šimon, 30.októbra

[18] Zápisnica o kanonickej vizitácii v cirkevnom sbore v Príbovciach zo dňa 11.5.1873, s.6

[19] Údaje o „fíliach" (začlenených obciach do) cirkevného zboru v Príbovciach sú spracované podľa: Encyklopedický ústav SAV: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, Slovenská akadémia vied, Bratislava, 1977,  zväzok I., II. a III., Bratislava, 1977 a údajov Štatistického ústavu Slovenskej republiky, štatistika v r.1991, 2001 a 2007                                                                                      

[20] Archívny fond evanjelickej cirkvi a.v. v Príbovciach, Zápisnica o kanonickej vizitácii zo dňa 12. až 13.júna 1928, s.6

[21] Archívny fond evanjelickej cirkvi a.v. v Príbovciach, Protokol od roku 1885 do roku 1929, Protokol z 15.augusta 1903, s.121

Komentáre

Pridať komentár

Meno:
Text: