Zamyslenie 2. januárový týždeň

Ó, Bože, kam ruka Tvoja nás sprevodí,

popraj nám ochrany, popraj nám pohody.

A keď nás skormútiš, žiaľ ťažký odstraňuj...

Ó, Bože, v biedach ľud svoj ochraňuj, ochraňuj! Amen.

Bratia a sestry!

Text: Jer. 45:" 1 Slovo, ktoré hovoril prorok Jeremiáš Bárúchovi, synovi Nérijovmu, keď písal tieto slová do knihy podľa diktovania Jeremiášovho v štvrtom roku júdskeho kráľa Jojákíma, syna Joziášovho: Takto vraví Hospodin, Boh Izraela, o tebe Bárúch: 3 Povedal si: Beda mi, lebo Hospodin pridal zármutok k mojej bolesti, unavil som sa vzdychaním a nenachádzam upokojenia. 4 Povedz mu: Takto vraví Hospodin: Ajhľa, čo som vystaval, rúcam a čo som zasadil, vytrhávam, to jest celú moju krajinu. 5 A ty si žiadaš veľké veci! Nežiadaj si, lebo, hľa, privediem pohromu na každé telo,- znie výrok Hospodinov, -ale tvoj život ti ponechám ako korisť na každom mieste, kamkoľvek pôjdeš."

B a s ! Veľmi ma oslovilo slovo Hospodinovo povedané Bárúchovi, preto som sa rozhodla ho s vami zdieľať, pre povzbudenie v tomto čase. Prečítané slová z Jeremiášovej 45 kapitoly sú napomenutím, ale aj útechou Bárúchovi, ktorý bol zapisovateľom Jeremiášových proroctiev. Bárúch narieka, premožený zármutkom , strachom úzkosťou- možno ako mnohí z nás, v tejto covidovej dobe. Ako často bedákame podobne ako on: „Beda mi, lebo Hospodin pridal zármutok k mojej bolesti, unavil som sa vzdychaním a nenachádzam upokojenia." Cítime ako doliehajú na nás vzdychania a bolesť mnohých, covidom zasiahnutých blízkych i známych. Možno tiež aj v modlitbách nariekame premožení zármutkom a úzkosťou.

Zvyčajne na začiatku roka si navzájom želáme Božie požehnanie. Cítim sa byť požehnaným, požehnanou? Možno takú otázku si kládol aj Bárúch, lebo iste vedel, že jeho meno v preklade do nášho jazyka znie: Požehnaný. Aj on sa nachádzal v ťažkých časoch, zovretý toľkými úzkosťami, strachom ,keď s Jeremiášom prežil pád Jeruzalema a boli odvlečení do Babylonského zajatia. Možno tiež si povzdychol: Keby som bol naozaj požehnaný, tak by to predsa muselo trocha inak pri mne vyzerať. Myslím, že aj v tomto je nám blízky. Z úst kazateľov sme mohli viac krát počuť, že sme požehnaní, keď veríme v Boha a spoliehame sa na Jeho milosť. No my by sme chceli tú požehnanosť na sebe aj videť! Ale nevidíme ju! Zvlášť, ak sme iba sústredení na seba ako Bárúch.

Kým Jeremiáš narieka nad nešťastným mestom Jeruzalemom a nad biedou ľudu Božieho, Bárúch bedáka nad sebou. Bojí sa o seba, bojí sa, čo ho čaká, má dojem, že to neunesie a neprežije...ako je nám podobný. Z 5. verša sa dozvedáme, že sa snažil „ o veľké veci". Keď býval mladší, tak si asi myslel, že niečo dokáže, že urobí „dieru do sveta": Chystal sa na to, vložil do toho svoju radosť i nádej. A ono to nevyšlo. Chcel viac, než na čo stačil. Tak je to vždy, keď sa niekto nedokáže zmieriť s tým, aký je a čo dokáže, začnú sa ozývať komplexy. Začnú s ním zmietať vnútorné rozpory, začnú ho prerastať, všetko je v ňom ubolené a pretože si nechce pripustiť svoj podiel na vine, všetko zvádza na pomery, na dobu, alebo najčastejšie na Pána Boha, ktorý to všetko dopustil.

Všimnime si ale odlišný postoj Jeremiáša. Tiež nejasá, keď vidí akým smerom sa udalosti vyvýjajú, ale bez ohľadu na to- čo mu to vynesie - a čo za to utŕži, pripomína ľudu Božiemu jeho hriech: „ Veď vy sami môžete za to, kam ste dospeli. Sami privolávate Božie súdy. Boh vám nekrivdí, je spravodlivý; ale keď niekto bez prestania vyvoláva temné sily zloby a nenávisti, keď žije sebectvom, túžbou po majetku či po moci, nesmie si myslieť, že unikne následkom." Jeremiáš nebude hovoriť inak, ani keby ho zavreli, či hodili do bahna. Jeremiáš Bárucha poslal do chrámu, aby tam prečítal, čo mu Jeremiáš nadiktoval. Bol z toho „poprask". Obaja sa ukryli pred kráľom, ktorý bol nahnevaný na Jeremiáša, že šíri porazeneckú náladu a podkopáva ich obranu pred Babylončanmi. Obaja sa ukryli, nenašli ich a zrejme v tejto situácii si Bárúch tak povzdychol. Zaujímavé je, že v tej situácii od Jeremiáša neodišiel a k Bohu sa neotočil chrbtom, aj keď Mu všeličo vytýkal. Snáď aj my Mu všeličo vytýkame, ale predsa len sme si vedomí toho, že sme pevne v Jeho rukách! Či nie?! Ak teda ešte dáme na Pána Boha, tak zoberme vážne to, čo kedysi povedal Bárúchovi cez ústa Jeremiáša a dnes hovorí nám.

„Takto vraví Hospodin: Ajhľa, čo som vystaval, rúcam a čo som zasadil, vytrhávam, to jest celú moju krajinu. 5 A ty si žiadaš veľké veci! Nežiadaj si, lebo, hľa, privediem pohromu na každé telo,- znie výrok Hospodinov, -ale tvoj život ti ponechám ako korisť na každom mieste, kamkoľvek pôjdeš."

Ako keby sme počuli: Ja, Hospodin dobre viem, čo si myslíš, čo hovoríš, čo sa modlíš, ako bedákaš a čo všetko mi vytýkaš. A ja ti rozumiem. Lenže Ty mi nerozumieš. Pretože si sa ponoril do seba, vidíš všetko v rozmeroch svojho maličkého ja. A zatiaľ to, čo vidíš okolo seba je veľký rytmus stvorenia a súdu, veľký rytmus Boha tvoriaceho a boriaceho, o ktorom Kazateľ 3, 1-8 hovorí: „Všetko má svoj čas...je čas narodiť sa i čas umierať, čas sadiť i čas vytŕhať zasadené... čas zabíjať i čas uzdravovať, čas búrať i čas stavať..."

Je čas usilovať sa o veľké veci pre seba? Nejde tu o túžbu človeka po sebarealizácii? Nejde nám o zdôraznenie našej vlastnej výnimočnosti, o právo na pohodlie a pohodu? Nie je v tej našej SEBAREALIZÁCII- to hadovo /1M3,5/: „budete ako Boh?!"

Už starým problémom človeka je, že sa snaží pre seba o veľké veci, nevie súhlasiť s hranicami, ktoré mu určil Boh, nevie prijať údel, do ktorého ho postavil a pritom nevie myslieť najprv na tých druhých. Tiež s tým zápasíme. Chceli by sme to vedieť, ale vieme, že to nevieme. Dá sa tomu naučiť? Sami zo seba ťažko, ale Pán Boh nás tomu učí sám- Jeho slovo, ktoré hovorí ďalej Bárúchovi: „- ale tvoj život ti ponechám".

Keď človek dostane od Boha nádej života pochopí, že je to to najcennejšie, keď sa tejto nádeje chopí s úprimným srdcom, prestane sa tak snažiť o veľké veci tohto sveta. Božie slovo: Nežiadaj si! - je oslobodzujúce. Nemusíš usilovať o veľké veci! Nie si odkázaný na to čo sám nájdeš, na život, ktorý si sám zaistíš. „Lebo, hľa, privediem pohromu na každé telo,- znie výrok Hospodinov - ale tvoj život ti ponechám ako korisť. To, čo najviac potrebuješ pre život ti ja dám sám, zadarmo z milosti pre zásluhy Ježiša Krista.

Zasľúbenie života nás teda oslobodzuje od strachu o seba, našich blízkych a umožňuje nám prijímať aj biedu v tele a žiť v nádeji, nebáť sa o zajtrajšok, ani o večnosť. Pamätaj, Ty úzkostlivý a utrápený Bárúch, že to, čo Ti pripravil Hospodin: PRAVÝ ŽIVOT a PRAVÚ RADOSŤ- ti nikto nevezme, nech budeš prechádzať čímkoľvek. Amen.

Modlitba: Láskyplný a milostivý Otče nebeský, Ty vieš akí sme plní strachu o seba, o všetkých, ktorých máme radi, ako sa bojíme ľudí, choroby- covidu i smrti, namiesto toho, aby sme sa báli už iba o Tvoju lásku, o Tvoju priazeň. V pravej bázni pred Tebou premáhali a víťazili nad ľudským strachom. Prosíme Ťa, pomôž nám pochopiť aké veľké dary nám dávaš a aby sme Ti začali byť aj za ne skutočne vďační. Odpusť nám našu nevďačnosť, obavy, strach, nedôveru a všetky hriechy. Daj nám srdcia schopné nebáť sa ničoho, len toho, aby sme ťa nezarmucovali a nevypadli z Tvojej milosti danej nám v Ježiši Kristu. Tvojmu menu buď česť a sláva vzdávaná z našich úst a sŕdc naveky. Amen.

Komentáre

Pridať komentár

Meno:
Text: